Ako sa krotia korytnačky...

Autor: Martin Štunda | 28.2.2011 o 12:00 | Karma článku: 8,98 | Prečítané:  1510x

Raz ročne sa so svojou rodinkou vyberiem do košickej ZOO, kde strávime v spoločnosti zvierat z celého sveta, jeden príjemný a poučný deň. Deti aj manželka sa na tento deň už niekoľko dní predtým tešia a ja sa teším, že sa tešia oni. Veď to poznáte. Jeden deň v roku však myslím stačí. Hlavne keď doma máme taký menší zverinec...

 

Staršia dcéra má už niekoľko rokov krásnu korelu. Je veľmi vnímavá a učenlivá. Bez väčšej námahy ju deti naučili zopár slov, ktoré vie navyše vhodne používať. Keď k nej prídete pozdraví „ahoj". Vie tiež povedať mená mojich dcér a to podľa toho, ktoré je pri nej a tiež svoje meno „Káárli". Ja som ju naučil pískať jednu melódiu a tu si vypiskuje, vždy keď sa k nej priblížim. Asi si myslí, že je to reč môjho kmeňa. Stane sa, že prídem domov prvý a ona aj cez zatvorené dvere vytuší kto prišiel a hvízda si tú moju. A nedajbože, aby bola sama v izbe, keď vie, že je niekto doma. Vtedy spustí svoj „alarm" a nedá pokoj až kým ju nezoberieme k sebe. Ako správna žena.

Mladšia dcéra dostala na jedno svoje výročie malú vodnú korytnačku po ktorej túžila. Mali ste vidieť tú radosť. Ani z Barbie sa tak netešila. A neviem kto povedal, že vodná korytnačka je dravec. Tá naša je už teda poriadne domestikovaná. Chodí ju „venčiť" po byte a mazná sa s ňou ako s mačičkou. Bola pokrstená na Izabelu a pred pár mesiacmi k nej pribudla aj maličká Lily, „aby jej nebolo smutno, keď nikto nie je doma." Autor výroku je vám dúfam jasný. A pre istotu dala meno aj všetkým mojím akváriovým rybičkám. Keď tak nad tým rozmýšľam, len manželka nemá žiadne zvieratko. Vlastne mala pol dňa netopiera, ktorého doniesla z balkóna spolu s prádlom. Presviedčal som ju síce, aby sme si ho nechali, ale nechcela o tom ani počuť. Len nechápem, prečo bola pritom taká hysterická.

Občas chodievame za zvieratkami aj do prírody. V oblasti Kojšova je krásne prostredie a máme tam obľúbenú lúčku s potôčikom, kde sa deti stále vyšantia. Raz som dcére chytil lúčneho koníka a ona sa s ním dlho hrala. Po chvíli za mnou prišla s plačom, že zomrel. Snažil som sa ju utešiť, ale ona vzlykajúc odišla na druhú stranu potoka. Po niekoľkých minútach prišla za mnou, chytila ma za ruku a priviedla k čerstvému hrobu lúčneho koníka, na ktorom bol aj z vetvičiek urobený kríž. Spolu sme sa pomodlili a až potom jej smútok začal pomaly odchádzať z očí...

Po niekoľkých mesiacoch sme opäť zavítali do tohto kraja. Prechádzali sme sa, vyhrievali v posledných lúčoch babieho leta a kochali vo všetkých farbách jesene. Dcéra tancovala po lúke a zbierala kvety, ktoré na ňu milo pokrikovali, aby ich utrhla. Tíško som manželke pošepkal, aby sa pripravila na peknú kytičku. Ako sme sa blížili k nášmu potôčiku, dcéra prestala pobehovať a trochu zvážnela. A ja som pochopil, komu bude patriť táto čerstvo nazbieraná kytička lúčnych kvetov....

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Slováci ponúkajú za železiarne najviac, Američanom sa to máli

Ani jeden zo záujemcov neponúka za košickú huť cenu, ktorá by zodpovedala predstavám U. S. Steelu. Predaj nateraz nebol uzatvorený.

KOMENTÁRE

Ako Danko začal mať problém s kebabom

Keď to hovoril Breivik, vraveli sme, že mu straší vo veži.

DOMOV

Päť podnetov, Harabin trestom stále uniká

Kolegovia ho zatiaľ ani raz neuznali za vinného.


Už ste čítali?