Dobrý deň, prispejte na detskú onkológiu...

Autor: Martin Štunda | 2.3.2011 o 10:45 | (upravené 2.3.2011 o 22:22) Karma článku: 16,43 | Prečítané:  3269x

......táto veta ma vytrhla z ranného polospánku s otvorenými očami. Automaticky som pošmátral v peňaženke medzi „drobnými" a po chvíli váhania medzi eurom a päťdesiatimi centami som napokon dal do kasičky žene stojacej pred obchodom, mincu s vyššou nominálnou hodnotou. Keď som o dvadsať minút vychádzal z predajne stála obďaleč a nejaký rozhorčený starší pán od nej žiadal akési papiere...

 

Cestou do práce míňam žobráka, ktorý čosi mumle o Ježišovi a ja mu do čiapky dávam 50 centov. O pár desiatok metrov predo mňa kľaká mladé cigánča a pýta na rožky......do dlane mu vtláčam ďalšiu mincu. Počas obeda v reštaurácii, k nám prichádza hluchonemý, na všetky stoly porozkladá rôzne suveníry s papierikmi na ktorých je cena s vysvetlením. Pozriem do peňaženky a namiesto sprepitného pre čašníka, kúpim srdiečko z gumy. Pri návrate domov prispievam opäť na akúsi zbierku a napokon úspešne vchádzam do svojho príbytku aj so svojim spokojným svedomím...

Na druhý deň nejdem na nákup, tvárim sa, že nevidím žobráka s Ježišom a klobúkom, malému cigánikovi odmietavo kývem hlavou. Na obed mám urobený sendvič a pri návrate domov sa „úspešne" vyhýbam dvojici s pokladničkou, ktorá stojí na námestí. Konečne vchádzam do svojho príbytku aj so svojim kričiacim svedomím....

Na tretí deň vychádzam previnilo z bytu a utekám k obchodu. Pani s pokladničkou tam dnes nestojí. Očami hľadám žobráka a jeho klobúk a vidím ho obďaleč v hlúčiku bezdomovcov popíjajúcich akýsi nápoj zo sklenenej zelenej fľaše. Môj malý cigánik stojí neďaleko v podchode a sype čosi do ruky staršiemu Rómovi. Keď ich míňam počuť cinkot padajúcich mincí. Počas obeda každú chvíľu pozerám na dvere a dozvedám sa, že „ ten hluchonemý nechodí každý deň ". Sprepitné čašníkovi nedávam, veď čo ak príde zajtra. Večer prichádzam domov a moje svedomie je akési zamyslené a podozrivo tiché...

Citové pasce. Život nám ich nastavuje každý deň. Netušíme na ktorých miestach. Nevieme odhadnúť naše reakcie. Nevieme, čo je správne. Za čo sa máme hanbiť a na čo môžme byť hrdí. Ktorým milodarom pomôžeme a ktorým naopak možno ešte viac ublížime. Či nám napokon do dlaní vtisnú Nobelovú cenu mieru, alebo zatlčú pár hrdzavých klincov.

 

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Slováci ponúkajú za železiarne najviac, Američanom sa to máli

Ani jeden zo záujemcov neponúka za košickú huť cenu, ktorá by zodpovedala predstavám U. S. Steelu. Predaj nateraz nebol uzatvorený.

KOMENTÁRE

Ako Danko začal mať problém s kebabom

Keď to hovoril Breivik, vraveli sme, že mu straší vo veži.

DOMOV

Päť podnetov, Harabin trestom stále uniká

Kolegovia ho zatiaľ ani raz neuznali za vinného.


Už ste čítali?