Japonské zemetrasenie na Slovensku...

Autor: Martin Štunda | 30.3.2011 o 9:55 | Karma článku: 12,42 | Prečítané:  2897x

Zemetrasenie a následné cunami v Japonsku nám okrem množstva tragédií a ľudských obetí, trochu poodkrylo aj vnútro obyvateľov tohto ostrova. Zábery na ľudí pokojne, disciplinovane a trpezlivo čakajúcich v nekonečných radoch na hocičo, v nás vyvolali úžas, ale zároveň aj akúsi úctu...

Japonsko sa počas celej svojej histórie vyvíjalo tak akosi izolovane. A nebolo to zrejme dané len tým, že je ostrovom. Japonská mentalita je v porovnaní s našou výrazne iná a môže sa nám zdať trochu zvláštna. Hovorí sa, že ako keby boli z inej planéty. Jednou z typických čŕt Japoncov je, neprejavovať svoje emócie navonok. Majú akési nepísané pravidlo, že ľudí naokolo netreba zaťažovať svojim smútkom. A všetko, čo sa udeje má svoj dôvod. Treba to, podľa nich, akceptovať a ísť ďalej a trebárs aj odznova. Tu je zrejme vysvetlenie ich správania.

Aj Američania, ktorí sú hlavne pre veľkú časť japonskej mládeže vzorom v štýle života, sú charakteristickí svojim optimistickým prístupom. Na otázky typu „ako sa máte", odpovedajú úsmevom a pozitívnym slovným spojením. Neviem nakoľko je to z ich strany úprimné a pravdivé, ale týmto svojim prístupom majú k Japoncom určite bližšie ako my.

Už sa viedli úvahy o tom, aké by bolo správanie Slovákov, keby sa podobná katastrofa udiala u nás. Zrejme by to bola ďalšia katastrofa. Mám totiž pocit, že ohľaduplnosť a trpezlivosť, nie sú práve najsilnejšími prvkami našej mentality. A zdá sa mi, že to nie je ani pozitívny prístup k životu. Započúvajte sa do rozhovorov na slovenských uliciach, po otázke „ako sa máte". Nasleduje spŕška sťažností na životného partnera, deti, kolegov v práci, šéfa, samotnú prácu, lekárov, politikov.....skrátka na celý svet. Až niekedy ľutujeme, že sme tú zdvorilostnú otázku vôbec položili.

Ja osobne zvyknem na takúto otázku odpovedať tak trochu neutrálne „ ide to akosi..." Ale pred pár dňami som jednej známej odvetil tak spontánne, „ výýýborne" a usmial som sa na ňu. A po chvíli som si uvedomil, že som vlastne povedal pravdu. Mám prácu, kvôli ktorej „musím" každé ráno skoro vstávať, mám útulný byt, ktorý „musím" večne upratovať, mám manželku, s ktorou sa „musím" občas hádať a mám krásne a múdre deti, ktoré ma občas „hnevajú".

A samozrejme...... mám podobne ako vy, aj nejaké tie trápenia......ktoré vlastne nie sú zas až také dôležité.

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Minúta po minúte: Fico na sneme opäť útočil aj na médiá

Vo funkcii podpredsedov skončia Dušan Čaplovič a Pavol Paška.

DOMOV

Odhalila kauzu predsedníctva. Odkiaľ prišla Zuzana Hlávková?

Gymnázium, ktoré navštevovala, jej plánuje vyjadriť verejnú podporu.

EKONOMIKA

RegioJet skracuje svoje vlaky do Košíc, na prevádzku má málo vozňov

Jazdiť bude len so siedmimi vozňami.


Už ste čítali?