V ponovembrových časoch sa zdalo všekto jasné. Tu je komunista-stará štruktúra a tu je demokrat - nová štruktúra. Deväťdesiate roky následne priniesli na slovenskej politickej scéne obrovské pohyby, vzniky, zániky a napokon profilácie jednotlivých strán a hnutí. Slovenský volič dokázal v podstate jednoducho rozlíšiť, až na určité výnimky, pravicu od ľavice a rozhodnúť sa komu dá svoj hlas a koho spoluprácu si vie predstaviť. Stotožnil sa s ideologickým i programovým zadefinovaním politického subjektu i keď častokrát to bolo založené hlavne na iracionálnom prejave sympatiíí k lídrovi. Ale akosi to fungovalo a svojim spôsobom bola takáto politická scéna priehľadná, čitateľná a predvídateľná.
S postupným príchodom nových politických subjektov, hlavne tých liberálne orientovaných, sa tu objavila nová demarkačná línia, tentoraz medzi konzervativizmom a liberalizmom. A u väčšiny obyvateľstva na Slovensku sa ukázala oveľa ťažšie prekročiteľná ako tá ľavicovo-pravicová. Tieto nové skutočnosti, samozrejme aj v kontexte s inými udalosťami umožnili politický vývoj, ktorý na Slovensku prebiehal niekoľko ostatných rokov.
Umožnil napríklad, strane Smer, ktorá dlho hľadala svoj smer, aby získala podporu akú má a to len na základe toho, že sa tvárila konzervatívne, národne, sociálne a tak trochu aj ľavicovo. V skutočnosti má však Smer k ľavici tak ďaleko ako má blízko exminister Počiatek k pravicovým Hayekovcom. Paradoxne na základe nových delení má bližšie volič KDH k voličovi Smeru ako napríklad k voličovi SaS. Teritoriálne, sociálne i programovo. Možno aj z toho vychádzali predstavy o možnej vláde Smeru s KDH.
Lenže to by sa nesmeli za tie roky vytvoriť v politickom prostredí také geopatogénne zóny, ktoré neumožnia v zdraví koexistovať určitým politikom a ich stranám. V tomto prípade však nepostačí len presťahovanie nábytku. Averzie aj vo vládnych stranách sú také silné a programovo pochopiteľné, že je menším zázrakom fungovanie tejto koalície. Dá sa vysvetliť len totálnym ústupom väčšiny subjektov zo svojich prioritných tém, čo je na druhej strane absolútne ignorovanie svojho voliča.
Táto vláda ako keby sa snažila použiť tak trochu taktiku strany Smer, ktorý po predošlých voľbách dosť vecí z pravicového repertoáru ponechal a vyrazil tým tromfy z rúk vtedajšej opozícii. Kam táto cesta Radičovej vládu dovedie je otázne. I keď ohlásili koniec metódy pokus-omyl, nie som si istý, či na iný spôsob vládnutia majú dosť spoločných záujmov. Demarkačných línii i geopatogénnych zón je totiž aj v tejto vláde, viac než dosť.