Zatiaľ čo tá prvá udalosť je pre mňa vzdialená a to nielen zemepisne, tá druhá sa ma začala týkať v okamihu ako mi na dvere kancelárie zaklopali rodičia dvoch popálených detí. Prišli poprosiť od magistrátu pomoc. Keďže je tu už zimné obdobie a majú doma ďalších šesť detí, zabezpečili sme im ošatenie a prikrývky cez Slovenský červený kríž a charitu.
Vybaviť ich ďalšiu prosbu na náhradné bývanie, však už bol väčší problém. Adekvátne voľné byty ani v ich lokalite nie sú a jedinou možnosťou bolo umiestniť ich v susednom, 1-izbovom byte, ktorý sa im nepozdával pre svoje zdevastovanie. Keď som sa ich pýtal, kto to urobil, tak tvrdili, že to tí ostatní. Uzavreli sme to tak, že im teda vieme pomôcť zabezpečiť materiál, ale byt si dajú po požiari do poriadku sami, alebo s pomocou ostatných členov komunity. Išlo nám aj o to, aby ruku, ktorá sa automaticky nastrčila, stiahli a chytili do nej metlu a lopatu. Aby prevzali svoju časť zodpovednosti za svoj život.
Je pravdou, že život v takejto segregovanej časti má svoje špecifiká, ktoré výrazne determinujú jej obyvateľov. Rómske dieťa sa narodí do prostredia, kde sa uňho nepestujú skoro žiadne sociálne návyky. A keď príde do 1.ročníka základnej školy, namiesto učebnej látky sa im vštepujú základné hygienické návyky a základy spoločenského správania. Napríklad, že je potrebné pred vstupom do miestnosti zaklopať a potom pozdraviť. Že pred jedlom si treba umyť ruky, aby sa zabránilo rôznym chorobám. Samozrejme, že ich to rodičia nenaučili, keďže ani ich predtým, to nikto neučil.
Ale z toho začarovaného kruhu existuje východisko, ak ho teda chceme hľadať. Spočíva v povinnej predškolskej výchove, kde sa tieto resty rodinnej výchovy dajú odstrániť. Aby keď dieťa vstúpi do učebného procesu, bolo už naňho pripravené. A samozrejme, tiež aj učitelia. Aby rómske deti neučili ako za trest, ale naopak špecializovaní pedagógovia, ktorí budú aj adekvátne finančne ocenení. Tiež je potrebné sa im v rámci komunitnej práce venovať aj v mimoškolskom procese, čím sa môže minimalizovať negatívny vplyv komunity.
Ak teda chceme dosiahnuť zmenu ich myslenia a spôsobu života. Potom je predpoklad, že začnú v podobnom duchu aspoň čiastočne vychovávať aj svoje deti. Že nebudú končiť ako osemnásťroční základné školy, ale stredné. A ja som presvedčený, že sa to krok, po kroku, podarí. Terénna sociálna práca by však mala byť len začiatkom tejto cesty, nie jej konečnou stanicou. A takisto by ňou nemali byť workshopy v Bratislave, v Miestodržiteľskom paláci. Lebo z neho, je do chudobnej rómskej lokality niekde na východe, naozaj ďaleko.
Pred pár dňami bol u nás doma ladiť klavír, jeden pán, asi tak v mojom veku. Mal veľmi úctivé správanie a úvodnú polhodinu strávil tým, že mi ukazoval všetky doklady a doporučenia, ktoré poukazovali na jeho odbornosť a spôsobilosť. Ako keby sa ma snažil presvedčiť, že sa naňho môžem spoľahnúť, aj keď je Róm. Nemusel. Krásne a čisto hrajúci klavír, to povedal za neho.
