Pred pár dňami som prišiel do školy po svoju mladšiu dcéru. Pri skrinke s jej vecami mi oznámila, že nemá kľúč od visiaceho zámku. Požičala ho totiž spolužiačke, ktorá s ňou zdieľa skrinku a ktorá svoj nedávno stratila. Odchádzala totiž skôr domov. Samozrejme odišla aj s jej kľúčom. Naše asi polhodinové snaženie na konci ktorého bolo pri skrinke niekoľko učiteliek, upratovačiek a jeden údržbár, skončilo napokon úspešným otvorením skrinky.
Pri ceste domov som dal dcére do ruky koláčik, ktorý má veľmi rada. Pozrela na mňa so zaslzenými očami a spýtala sa. „ Myslíš, že si ho po tom všetkom zaslúžim ?" Až ma tak stislo. Osemročné dieťa, ktoré sa „previnilo" tým, že chcelo pomôcť kamarátke sa cítilo zodpovedné za ten polhodinový zhon v škole. Za „zločin", ktorý nespáchala si chcela sama prideliť trest. Stálo ma dosť námahy, jej to správne vysvetliť.
Ľudská duša je záhada. Nedá sa vidieť, zmerať a ani odvážiť. Dá sa len cítiť. V našom každodennom vzájomnom správaní. A podobne ako u tela, tak aj u duše, môže dôjsť k týraniu, alebo k sebatýraniu. A to bolí možno viac ako to fyzické. Pocit viny patrí podľa mňa k tým najhorším nástrojom duševnej inkvizície. A je smutné, že sa tento kult pestuje ako v náboženstvách, tak v spoločnosti ako aj v rodine.
Nehovorím, že tresty a postihy majú vymiznúť. Ale nemajú sa používať ako perpetuum mobile neustálych a nekonečných výčitiek a obvinení. Za jednu chybu jedno pokarhanie. A podľa možnosti také, ktoré nám umožní pochopiť nesprávnosť nášho predošlého konania. Trest má byť jednorázová trstenica a nie celoživotný bič.
Pocit viny je totiž ako rakovina. Rozožiera naše vnútro a vytvára nám peklo, už tu na zemi. Skôr ako teda dvihneme svoj rozhorčený prst na nášho suseda, partnera, alebo vlastné dieťa uvedomme si jedno. Vo vesmíre sú len dve hlavné emócie. Láska a strach. Záleží len na nás, ktorú si vyberieme.
