Japonské zemetrasenie na Slovensku...

Autor: Martin Štunda | 30.3.2011 o 9:55 | Karma článku: 12,42 | Prečítané:  2897x

Zemetrasenie a následné cunami v Japonsku nám okrem množstva tragédií a ľudských obetí, trochu poodkrylo aj vnútro obyvateľov tohto ostrova. Zábery na ľudí pokojne, disciplinovane a trpezlivo čakajúcich v nekonečných radoch na hocičo, v nás vyvolali úžas, ale zároveň aj akúsi úctu...

Japonsko sa počas celej svojej histórie vyvíjalo tak akosi izolovane. A nebolo to zrejme dané len tým, že je ostrovom. Japonská mentalita je v porovnaní s našou výrazne iná a môže sa nám zdať trochu zvláštna. Hovorí sa, že ako keby boli z inej planéty. Jednou z typických čŕt Japoncov je, neprejavovať svoje emócie navonok. Majú akési nepísané pravidlo, že ľudí naokolo netreba zaťažovať svojim smútkom. A všetko, čo sa udeje má svoj dôvod. Treba to, podľa nich, akceptovať a ísť ďalej a trebárs aj odznova. Tu je zrejme vysvetlenie ich správania.

Aj Američania, ktorí sú hlavne pre veľkú časť japonskej mládeže vzorom v štýle života, sú charakteristickí svojim optimistickým prístupom. Na otázky typu „ako sa máte", odpovedajú úsmevom a pozitívnym slovným spojením. Neviem nakoľko je to z ich strany úprimné a pravdivé, ale týmto svojim prístupom majú k Japoncom určite bližšie ako my.

Už sa viedli úvahy o tom, aké by bolo správanie Slovákov, keby sa podobná katastrofa udiala u nás. Zrejme by to bola ďalšia katastrofa. Mám totiž pocit, že ohľaduplnosť a trpezlivosť, nie sú práve najsilnejšími prvkami našej mentality. A zdá sa mi, že to nie je ani pozitívny prístup k životu. Započúvajte sa do rozhovorov na slovenských uliciach, po otázke „ako sa máte". Nasleduje spŕška sťažností na životného partnera, deti, kolegov v práci, šéfa, samotnú prácu, lekárov, politikov.....skrátka na celý svet. Až niekedy ľutujeme, že sme tú zdvorilostnú otázku vôbec položili.

Ja osobne zvyknem na takúto otázku odpovedať tak trochu neutrálne „ ide to akosi..." Ale pred pár dňami som jednej známej odvetil tak spontánne, „ výýýborne" a usmial som sa na ňu. A po chvíli som si uvedomil, že som vlastne povedal pravdu. Mám prácu, kvôli ktorej „musím" každé ráno skoro vstávať, mám útulný byt, ktorý „musím" večne upratovať, mám manželku, s ktorou sa „musím" občas hádať a mám krásne a múdre deti, ktoré ma občas „hnevajú".

A samozrejme...... mám podobne ako vy, aj nejaké tie trápenia......ktoré vlastne nie sú zas až také dôležité.

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Osem zásadných zmien v hypotékach, ktoré odštartujú od marca

Kto si málo sporí a príliš často mení zamestnanie, dostane o niečo nižší úver ako doteraz.

KOMENTÁRE

Na obranu bratislavskej kaviarne

Kaviareň je so svojím dešpektom k spiatočníctvu pre vidiek trvalou výzvou.

BRATISLAVA

Bol priekopník – utečenec. Jeho meno zmizlo z novín aj z histórie

Václav Nedomanský má zo svetových šampionátov deväť medailí.


Už ste čítali?